Nie je potrebný žiadny väčší výskum, aby ste dopracovali k takémuto zisteniu: článkov o výrobe matracov je výrazne viac ako článkov o likvidácii starých matracov. Však koho to už zaujíma – matrac, ktorý ukončil svoj životnú púť v spálni svojho pána.

Príbeh o vznikajúcom latexovom matraci je omnoho zaujímavejší. Všetko to začína v tkanivách a cievach kaučukovníka niekde na pláži v Malajzii. Kaučukovníku sa postupne púšťa žilou – zberá sa prírodný latex, ktorý si rastliny vyrábajú pre potreby ochrany voči mikróbom. Človek však zistil, že latex sa dá využiť aj ľudskom živote. Veď je to guma. A latex si navyše zachováva svoje antimikrobiálne vlastnosti aj po priemyselnom spracovaní. Tekutý latex sa na veľkých lodiach prepraví do Európy, kde nemeckí inžinieri z neho vyrobia latexovú penu. Zväčša z čistého latexu. Mnohokrát však do prírodného latexu pridávajú syntetický latex, aby vylepšili úžitkové vlastnosti peny. A potom sa matrac dostane do vašej spálne.

Pri matracoch vyrobených z polyuretánovej peny a jej rôznych modifikáciách (kam patrí aj pamäťová pena) je príbeh trochu menej atraktívny. Zdrojom suroviny na výrobu matraca je totiž ropa. Z nej sa získava uretán, ktorý sa polymerizuje za vzniku polyuretánu. Tá má množstvo využití. Okrem spálne ju bežne nájdeme aj v stavebníctve. Polyuretán sa odlieva do foriem a potom ako matrac putuje do našich spálni.

Pri pružinových matracoch je to podobné – veď aj tieto matrace využívajú peny. K tomu ešte musíte pridať desiatky metrov drôtu. Ten sa vyrába z ocele. Niekedy je aj potiahnutý tenkou vrstvou mede.

Ako by mal skončiť život matraca?

V tomto článku rozdelíme realitu od praxe. Pri spracovaní odhodených matracov je to dôležité, a to najmä na Slovensku.

Za ideálnych okolností by mal byť použitý matrac zrecyklovaný. To znamená, že materiály matraca by mali byť spracované na ďalšie použitie. Ono to teoreticky možné je.

Aj keď je pravda, že starý matrac nie je možné zrecyklovať tak, že z neho vyrobíte nový matrac. To  jednoducho nejde (až na malé výnimky pri určitých materiáloch). Zoberme si taký penový matrac. Niečo ako roztopenie peny a jej následné naliatie do novej formy, z ktorej by vyšiel nový matrac, je nezmysel. Penu je však stále možné zužitkovať, to znamená, že je možné ušetriť prírodné zdroje. Polyuretánovú penu je možné napríklad pomlieť a následne z nej vyrobiť rôzne rohože či podkladové vrstvy. Takýmto spôsobom by bolo možné vyrobiť aj rôzne izolácia.

Problémom je, že starý matrac nie je z hygienického pohľadu neškodný. Preto je potrebné ho ošetriť aj po tejto stránke.   A to sú náklady.

Latexové matrace nie sú žiadnou výnimkou. Trochu komplikácii vzniká pri pružinových matracoch, pretože pri ich výrobe sa používa viacero materiálov. Pružinové matrace je potrebné pred recykláciou spracovať – teda oddeliť jednotlivé materiály. Pružinové jadro najľahšie oddelíte pri klasických pružinových matracoch. Horšie je to už pri taštičkových matracoch – v nich je totiž každá jedna pružina zašitá v textilnej taštičke. Navyše tu môžete nájsť aj kokosovú dosku vyrobenú z kokosových vlákien. Kokosové dosky sú nalepené na (prípadne sú vlepené medzi) penové dosky. Oddeliť ich vôbec nemusí byť jednoduché. Rozdeliť taštičkový matrac na jednotlivé materiály je možné – je to však ekonomicky náročné.

Ako to vyzerá v realite?

Mnohé štáty, ktoré sú v recyklácii svetovou špičkou, matrace skutočne spracúvajú. Vytvárajú rôzne špecializované zberné a recyklačné strediská. Výsledkom sú rôzne produkty pochádzajúce z matracov a najmä menej matracov končí na skládkach či v spaľovniach. Celý tento recyklačný proces matracov však nie je ekonomicky stabilný. Keby ho vlády masívne nedotovali, tak nefunguje. Je viac ako bežné, že separované materiály sa vyvážajú do Číny, ktorá ako jedna z mála krajín ich vie spracovať. Ťažko povedať, či to nie je iba vďaka tomu, že v tejto krajine panujú naozaj voľné environmentálne zákony.

Na Slovensku to samozrejme prebieha inak. Recyklácia vo všeobecnosti na Slovensku veľmi nefunguje. Aj keď je tu snaha vytvoriť aspoň nejaký dobrý obraz o recyklácii. Pravda je však taká, že iba veľmi málo surovín sa ekonomicky oplatí recyklovať bez masívnej vládnej podpory. Sem patrí napríklad sklo či rôzne kovy.

Plasty sa tak rozhodne neoplatí recyklovať. A vyberať oceľový drôt z pružinového matraca? To je rovnaká situácia. Do tejto mozaiky je potrebné dodať aj ceny skládkovania. Tie sú oproti Západnej Európe veľmi nízka. Preto tu existuje motivácia odpad radšej zoskládkovať. Najmä, keď matrace nie sú až také ťažké.

Na Slovensku tento systém často nefunguje ani na tej najelementárnejšej úrovni. Často je problém vôbec dostať matrac tam, kam patrí. Nie každý totiž vie, že matrac je potrebné odviezť na zberné miesta, kde si s ním poradia. Prípadne to ľudia aj vedia, ale sú leniví. Mnohokrát tak môžeme vidieť veľké matrace vyhodené pri bežných zberných nádobách.